Tieto otázky som si položila už ako dieťa. Pýtala som sa mojej mamy, no nechápala som im, jej vráskam a zmene, ktorá bola hlavne viditeľná. Dnes je to zodpovedaná otázka, ktorá je súčasťou nášho života. Zabúdanie je prirodzený proces. Človek si uchová do dlhodobej pamäti to, čo je pre neho podstatné. Na uchovávanie spomienok nám slúžia fotografie, denníky, pamätníky. Práve pamätník ma priviedol k téme zabúdania. Po rokoch som ho našla a ako sa hovorí aj zabudla. Listovaním sa mi vynorili spomienky, ľudia a ich tváre, či zážitky s nimi. Limity, ktoré staroba v sebe má, ma priviedlo pripomenúť radosti, zážitky aj mojej mame. Vytvorila som spomienkovú knihu z jej života. Kniha obsahuje spomienky, radosti, ale aj zabúdania. Je inšpirovaná fotografiami mamy, z ktorých sú vytvorené koláže. Na podporenie vyjadrenia myšlienky som použila techniku litografie z papiera a sieťotlač. Litografia z papiera vytvára efekt vytrácania niektorých detailov, ale zároveň uchová tú podstatu, sieťotlač je na tom podobne vďaka rastru, ktorý sa použije vidíte obraz lepšie zase z odstupu. Pri tvorbe práce som sa inšpirovala dadistickou umelkyňou Hannach Höchovou, ktorá tvorila koláže a fotomontáže z novín alebo fotografii.